Aj preto sa Murakamiho tvorba často hodnotí ako vyčnievajúca z japonského kultúrneho kánonu. Ale zase na druhej strane predstava mladých Japoncov, ktorí si najnovšie čas krátia prezliekaním sa za fiktívne postavičky, inscenujúc komiksový príbeh priamo pri večerných pitkách, tiež nevyznieva ortodoxne japonsky...
Dá sa povedať, že eliminácia tradičných japonských prvkov je vlastná viacerým. Niekoho by k takémuto označeniu mohla zvádzať aj Murakamiho literárna kreativita v erotickej dimenzii, tu však treba pripomenúť, že Japonci vo svojom etickom kódexe šintoizmu nikdy nemali sex ukotvený ako hriech.
Zaujímavé je aj to, že Murakami má často v názvoch svojich diel prírodný element (Nórske drevo, Hon na ovcu, Kafka na pobreží, Počúvaj svet vetrov), čo do istej miery môže evokovať mimoriadnu citlivosť japonského človeka pre krásu prírody.
Hlavným protagonistom románu Na jih od hranic, na západ od slunce je Hadžim, ktorého spoznávame cez vzťahy k trom ženám. Najosudovejšie pôsobí vzťah so Šimamoto, jeho prvou nevinnou detskou láskou, ktorý sa vyvinul ešte počas štúdia na základnej škole. Stmelí ich najmä ich status jedináčika, svojho času v krajine s megaveľkou hustotou obyvateľstva pôsobiaci ako zriedkavý fenomén, ktorý sa často trestal výsmechom spolužiakov. Izoláciu od rovesníkov znásobuje Šimamotina telesná indispozícia - kríva na nohu.
Odchodom na strednú školu sa však ich cesty rozídu. Tu vstupuje na scénu druhá dôležitá žena jeho života- Izumi. Má ju sice rád, ale sám si priznáva, že jeho (nie až tak bočným a mimovoľným) úmyslom je okúsiť pri nej prvú erotickú slasť. Nikdy pri nej nepocíti závratnú príťažlivosť a strhujúci súzvuk ako pri Šimamoto. Potom, ako ju ľahkovážne a kruto raní, stráca nádej na trvalé a plnohodnotné puto so ženou. Práve v tomto vzťahu v sebe so zdesením objavuje istú hladinu krutosti a ľudskú mieru predurčenosti zraňovať druhých.
„Tehdy jsem ještě netušil, že se mýlím a že člověk občas může velice ublížit druhému člověku už jen svou existencí."
Viac ako desaťročie sa bezcieľne túla životom. Práca jazykového korektora ho tiež sotva dokáže naplniť. Po mnohých rokoch čudných pocitov zo samého seba a nezaradenosti konečne stretáva ženu, pomocou ktorej sa duchovne pozviecha. Vďaka finančnej dotácii svokra si otvorí jazzový bar, podobajúci sa v jeho úvahach na záhradu radosti. Postupne mu svet zútulnieva vďaka skvelej citlivej manželke, dvom ševeliacim dcérkam a miestu, ktoré sa snaží aranžovať pre čo najlepšiu spokojnosť zákazníkov.
Lenže takáto fabula by bola na lepší príbeh príliš fádna a ideálna. A preto sa v texte zjaví iniciačný bod problémovosti...
Jedného dňa prichádza do Hadžimovho baru Šimamoto. Stretávajú sa však sporadicky, hoci ich sympatie z mladosti sa nezmenili. Príčinou sú nepravidelné Šimamotine príchody, ktorých pozadie zostáva takmer neobjasnené. Hadžim po stretnutiach so Šimamoto dospeje k tragickému uvedomeniu, že terajší život je akýmsi kráčaním po mŕtvom povrchu mesiaca, citovým živorením a časom ho doženie ho k vnútornému ochrnutiu.
„Je ve mně mezera, kterou nemuže vyplnit ani žena, ani děti, ale jen a jen ty, jediná ze všech lidí na celém světě. Když jsi se mnou, cítím, jak se ta mezera celá zaplňuje. A teprve, když začíná být celá zaplněná, mi pomalu dochází, jak dlouho a jak moc jsem hladověl a žíznil."
Rozhodnutý opustiť svoju rodinu, podvedie svoju ženu so Šimamoto. Nejde tu však o nejaké ledabolé eldorádo chvíľkovej rozkoše. Šimamoto s plnou vážnosťou upozorňuje Hadžima, že nepozná žiadne zlaté stredné cesty, ani vo vzťahu. Musí si ju vziať celú, aj so všetkými prežitými traumami a stigmami, lebo len takému vzťahu uverí. Ich milostný akt má zástupnú funkciu sublimácie ťaživej minulosti do oslobodzujúcej oddanosti.
„Líbala mě po celém těle. Dokonce i na chodidlech. Jako by se mazlila s každým okamžikem. Jako by nehladila, nesála a nelízala mě, ale čas sám."
Lenže, je takáto sublimácia možná? Dá sa jej cesta zvrátiť? Alebo sa stane obeťou hysterie siberiany? Hysteria siberiana postihuje ruských roľníkov, ktorí od svitu do mrku drú na poliach.
„Když tak pořád a pořád den co den vídáš slunce vycházet na východě, putovat oblohou a klesat k západu, něco v tobě nakonec praskne. Necháš nářádí ležet na zemi a jen jdeš a jdeš, pořád na západ. Na západ od slunce. Den za dnem jen jdeš a jdeš, jako posedlý, bez jídla a bez pití, až nakonec padneš na zem a umřeš."
Nie je hysteria siberiana neznámou, neovládateľnou silou, ktorá má zarodky v ľudskej nespokojnosti a indikuje nevyhnutnosť zmeniť svoj doterajší život, aj za cenu, že zmena povedie k zániku? Dokáže ju niekto vyliečiť? Šimamoto, v intenciách japonského estetického ideálu júgen, vyniká mysterióznou, nadskutočnou krásou, skrytým zmyslom a nejasnou temnou hlbinu pod pokojným povrchom.
Kto sa začíta do tejto knihy, možno odhalí, či sú Šimamotine „veci" ukryté príliš hlboko, alebo ich je možné uvidieť a pochopiť.
