Hlavným protagonistom Pamukovho románu Nový život (1994) sa atypicky stáva neživá vec – Kniha. Knihu s rovnomenným názvom Nový život možno považovať za funkčnú postmodernú rekvizitu, fenomén „knihy v knihe“. Jadrom románu je spleť osudov ľudí, ktorí prišli do styku s Knihou. Odhalenie jej tajomného obsahu možno považovať za najväčšiu hybnú silu čitateľovej zvedavosti.
Rozprávačom románu je Osman, ktorému sa Kniha dostane do rúk a zásadne zmení jeho nazeranie na život. Kniha nabáda k hľadaniu novej krajiny, dá sa však predpokladať, že ide o krajinu skôr v alegorickom ponímaní, o alúzia na cestu islamských mystikov (súfiov) k pravde, Bohu či absolútnu. Osman prepadáva zmätku, vie, že teraz už nie je možný návrat k predošlému životu, hoci sa hľadaná krajina javí byť nedosiahnuteľnou. Jedinou možnosťou ako sa priblížiť k jej hraniciam je pohyb. Motív cesty preto zohráva v románe dôležitú úlohu.
Osmanovi Knihu sprostredkovala Džanan, do ktorej sa fatálne zamiluje. Meno Džanan nie je tiež náhodné, lebo v perzskej mystickej poézii slúži na označenie Boha (žeby cesta za pravdou bola rovnobežná s cestou lásky?). Džanan je však zamilovaná do Mehmeta – ďalšieho čitateľa Knihy. Potom, ako Mehmeta zdanlivo zavraždia, Džanan záhadne zmizne. Zdrvený Osman sa vydá na cestu autobusmi po Turecku, ktorá nakoniec trvá takmer tri mesiace. Skutočným cieľom cesty má byť, na prvý pohľad absurdne, havária autobusu. Práve nehoda má človeka priviesť do stavu, kedy prechádza „z jednej krajiny do druhej“, zo života do smrti, zo stavu telesnosti, ktorý obmedzuje naše poznanie, do stavu duchovna, posmrtnosti, kedy sa nám odhalí tajomstvo zmyslu života. V tomto okamihu, na rozhraní, sa má človeku zjaviť anjel-zvestovateľ – jeden z ústredných motívov románu. Je viac ako pravdepodobné, že anjela ako bytosť disponujúcu schopnosťou nachádzať sa súčasne „tu i tam“, na pomedzí bytia a nebytia, si Pamuk „prepožičal“ od nemeckého lyrika Rilkeho.
Počas jednej takejto havárie stretáva Džanan ako pasažierku. Spolu majú splniť prosbu umierajúceho dievčaťa a navštíviť pod rúškom novej identity Doktora Narina, prenasledujúceho čitateľov Knihy a prekaziť jeho úmysly radikála. Až pri stretnutí s touto postavou nadobúda alegoricko-symbolický ráz diela istý politický podtext. Doktor Narin je ortodoxný moslim, zatracujúci vesternizáciu, v invázii európskych výrobkov vidí ohrozenie úzkeho až citového vzťahu medzi predmetom a jeho používateľom. Rýchlym nakupovaním a spotrebúvaním veľkého množstva produktov človek akoby strácal pamäť, prestal si veci vážiť, nevnímal ich poéziu, reč. Dá sa povedať, že Doktor Narin obviňuje celú západnú civilizáciu z toho, že dávno stratila duchovnú podstatu a žije len matériou. Preto zakladá organizáciu sklamaných predajcov a stojí v pozadí vrážd čitateľov Knihy. Takýto postoj objasňuje fakt, že Narin je Mehmetovým otcom, ktorý po prečítaní Knihy opustil domov a zenevrel na otca.
Román sa končí pohľadom do Osmanovej budúcnosti, kde už figuruje ako otec a manžel. Nie však Džananin manžel. Cíti prázdnotu a frustráciu z nepochopenia Knihy. Z toho, že nedosiahol Džanan (Boha, Podstatu?). Ako Turek obkolesený nacionalistickou ideológiou pociťuje rozpaky z prenikania západniarskeho konzumného životného štýlu. Tu Pamuk poukazuje na neistoty obyvateľov Blízkeho východu, ktorým bola odjakživa vštepovaná nevraživosť voči všetkému „európskemu“, schizofréniu z ocitnutia sa na hrane medzi prozápadným a provýchodným. Osman však nakoniec nachádza pokoj a radosť v udalostiach ako kúpa lízanky pre dcéru či milovanie sa so ženou. Pochopí aj to, že vplyvu nového sa nedá vždy ubrániť, že človek nikdy nezostáva totožným so sebou, musí sa meniť, aby sa posunul ďalej. Preto si priznáva, že zase nie je až také hrozné sledovať futbalové zápasy namiesto sústavného vysedávanie v mešite a dať si v McDonalde pomfritky aj počas ramadánu…Svoj život končí pri nehode autobusu. Posledné riadky sú venované jeho posledným myšlienkam pred zrážkou: „Pochopil som, že toto je koniec môjho života. Lenže ja sa túžim vrátiť domov, a ani trochu sa mi nežiada umrieť a prejsť do nového života.“
Tieto vety len poukazujú na charakter celého románu, ktorý je priam žriedlom rôznorakých interpretácií. Dokonca sa dá hovoriť aj o istej labyrintizácii románu, lebo krvopotne získanú interpretáciu zrazu nečakane zneistí ďalšia formulácia. Preto má významové jadro podobu krehkého mnohouholníka, schémy rôznobežiek, dynamicky sa tvarujúcej hmoty. Pamuk tu uplatňuje postmoderné dvojité kódovanie, lebo Knihu môže čitateľ dešifrovať v prvom pláne ako propagandu istých politických postojov. V druhom pláne sa však Kniha stáva nositeľom filozofického vysvetľovania sveta a zmyslu ľudskej existencie.
Nový život prináša kvalitné estetické aj gnozeologické potešenie všetkým filozofujúcim, politizujúcim, ale aj čitateľom inklinujúcim k detektívnym zápletkam a otvoreným koncom.
