V každom prípade, pred príchodom do Bratislavy som mala obavy, ako sa mi tu bude páčiť, či tu nebudem konfrontovaná s proklamovanou bratislavskou aroganciou a či sa tu nebudem cítiť ako Kafka v Prahe, napriek tomu, že tu mám veľa známych a na dôvažok aj rodinu. Predsa len, vplýva na vás mesto ako kolektív ľudí, ktorých stretávate v bežných situáciách a na štandardných miestach ako chodník či obchod, nielen úzkoprofilová tlupa spriaznených duší. Za kratučkú dobu, odkedy tu som, však pozitívne dojmy prevládajú. Nie som naivná a som si vedomá, že možno kričím hop skôr, ako som preskočila, no napriek tomu som sa nasledujúcim stretnutiam a momentom potešila. Chcem písať o náhodných pocestných, ktorí ma obohatili iba krátkym okamihom...
Stretnutie č. 1 alebo Jehovistka a dizajnér
Kráčam si cez zarastené, nepoužívané slepé koľajnice v okolí Račka, kde bývam. Začína sa stmievať, počasie sychravie a nad bytovkami sa vznášajú kúdoly mrakov skrútené do tvaru tornáda. Fialovočierne vatové chuchvalce, ktoré sa snažím zachytiť svojím chabým foťáčiskom. Vtom sa ku mne prihovorí tetuška, ktorá sa hneď predstaví ako horlivá jehovistka (kde sú tie časy, keď jehovisti svoju identitu zakrývali, snažiac sa pôsobiť ako kresťania, aby neodplašili potenciálneho človeka na konvertovanie). Hovorí mi: „Páči sa mi, že obdivujete prírodné výtvory, ale mali by ste poďakovať aj ich dizajnérovi.“ Tak týmto ma dostala, vraj dizajnérovi. Bolo to také milé a spontánne, nič násilné, spomenula dáku adresu, kam sa môžem, ale nemusím dostaviť a nechala ma na pokoji. Napriek tomu mi tento okamih urobil radosť a nepodarovala by som jej sarkasticky obáločku so žiletkami, ako to raz spravil môj spolužiak na strednej.
Stretnutie č. 2 alebo Tekvica a elektrické káble
Už keď som sa prisťahovala na náš byt, bolo pokazené svetlo v kuchyni. Cez víkend došiel elektrikár, ktorého vybavil náš prenajímateľ. Pán na dôchodku, s ktorým som musela pokomunikovať, keďže som sa práve v kuchyni babrala s rozrobenou tekvicou. Ujo bol veľmi zhovorčivý a šarmantný. Neviem, pripúšťam, že to môže byť mojou malou skúsenosťou s elektrikármi, ale tento bol nadmieru duchaplný. Keď sa mi snažil niečo vysvetliť o elektrických spojoch a ja som nechápala, zažartoval s úsmevom popod fúzy: „Učiteľka nemčiny musí vedieť všetko!“ :-)) Keď som mu zase vykladala, že ja som lokálpatriotka a mám rada Východ, spýtal sa, či aj východ slnka. Keď mu zase z ruky spadol rezák a ja som zavtipkovala, že mohol spadnúť na tekvicu a takto mi pomôcť, lebo má nenormálne hrubú kožu, spýtal sa zase, ktorú tekvicu som mala na mysli, ale takým tónom, že sa to nedalo chápať ako urážka... Aj takýto môže byť pán elektrikár a k tejto skúsenosti som dospela v obyčajnom bratislavskom paneláku... Apropo, svetlo opravil a ani ma neznásilnil...:-)
Stretnutie č. 3 Intimita na cestnom ostrovčeku
Konečne som si bola zabehať pri Kuchajde. Vracajúc sa domov, postupne strácajúc červeň z tváre, som prechádzala frekventovanou cestou a tu ma na ostrovčeku oslovila elegantná dáma s veľkou kyticou ruží. Najprv som sa zľakla, že ďalšia jehovistka, ale táto mala len takú drobnosť: či by som jej nerozopla retiazku na ruke, lebo ona jednou rukou nevie. Možno si poviete, banalita. Ale ja to považujem za dosť intímny akt, keď vám niekto skladá šperk a keď to robíte ešte k tomu uprostred cesty, to už je pomaly na báseň...:-) Ja by som o to určite neznámeho človeka neprosila. Veľmi sa mi ale táto milá bezprostrednosť zapáčila a zase ma vrhla k presvedčeniu, že ani vo veľkomeste si každý nežije len svoj vlastný uzavretý egoistický život, ale vie sa druhým otvárať. Že ostrovčeky jednotlivcov môžu vystriedať ostrovčeky, možno aj takých bizarných dvojíc, akou sme sa na pár sekúnd stali my so starou dámou...:-)