Byť spolu aj v novom roku

Autor: Lucia Sekáčová | 2.1.2014 o 12:06 | (upravené 2.1.2014 o 13:39) Karma článku: 3,37 | Prečítané:  420x

Ak ste si kedysi zamilovali krehkú Améliu z Montmártru a jej prirodzený záujem o osudy tých najobyčajnejších ľudí, potom vás určite očarí aj protagonistka románu Anny Gavaldy Kamila Fauqeová. Môj dojem z podobnosti oboch postáv potvrdili aj tvorcovia filmovej verzie, ktorí do roly Kamily obsadili Audrey Tautou. Román Prostě spolu (2013), u nás dostupný len v českom preklade, je volaním po znovuobjavení zmyslu rodinnej súdržnosti. Autorka však rodinu nevníma klasicky ako jedincov spojených pokrvným putom, skôr ju chápe ako bunku ľudí, opatrených nezištnou starostlivosťou a záujmom o toho druhého. Tak sa vedľa seba v jednom parížskom byte ocitá Kamila Fauqeová, upratovačka, no v skutočnosti nadaná maliarka, „obrácená zády ke světu, křehká a neuchopitelná." (s. 26), Philibert so spôsobmi šľachtica a „chováním roztržitého Marťana" , citlivý „drsňák"  Frank a jeho chorá babička Pauletta.

 

Spoločným ohnivkom týchto postáv je frustrácia zo samoty a naštrbené rodinné zázemie. Kamila je chudorľavou psychickou aj fyzickou troskou, prežívajúcim automatom. Má už len matku, ktorá ju celý život podrobuje  kritike, podceňuje a citovo vydiera. Jej pocit zo života je viac ako depresívny:

„Měla mu říct, že svět, který ji obklopuje, pro ní už není vubec dúležitý a že každý nový den je pro ni jako těžké závaží, jež nedokáže zvednout." (s. 27).

„Už věděla, co by odpověděla Matyldě Kesslerové, kdyby se jí s jízlivou intonací v hlase zeptala jaký teď vede život. ...02-12-03...00:34...-4 C... Přesne tak." (s. 89).

Jej výtvarné nadanie prebudila rodinná tragédia. Kamila, traumatizovaná  otcovou smrťou, prestala komunikovať. Pomohol jej až učiteľ umenia. Vštepil jej, že musí kresliť a rozprávať, lebo ináč by sa mohla zblázniť. O niekoľko rokov neskôr, pri pohľade na svoje kresliace pomôcky a vyprahnuté vnútro, si Kamila na svojho učiteľa spomenie a rozhodne sa zase maľovať. To sa pre ňu stáva spôsobom vyrovnávania sa so svetom a upevňovania citových väzieb - „čím viacej niekoho maľujem, tým ho mám radšej" - necháva sa počuť.

 

Neistý, utiahnutý Phillibert býva v tej istej bytovke ako Kamila. Na jeho účet sa baví celá ulica - pri nákupe tovar z košíka vloží nazad do regála a vzápätí sa vracia do obchodu, aby vyložený tovar zase kúpil. Posadnutý dejepisnými knihami tvorí akýsi pendant Dona Quijota, ktorý si po rady pri riešení vnútorných dilem chodí k postavám z historických prameňov. Nemá v sebe naozaj nič, čo by  z neho robilo súčasnú mužskú vzorku.

 

„A Kamila se snažila zachytit jeho krátky úsměv. Pobavený úsměv mladého muže, který si četl historické traktáty, stejně jako si jiní prohlíželi erotické magazíny." (s. 134).

 

K reálnemu svetu sa stavia pasívne. Aj keď je neuveriteľne sčítaný, v bežnom život sa nedokáže presadiť. Za svoju najväčšiu životnú skúšku považuje, keď má premrznutú Kamilu v bezvedomí vyzliecť donaha, aby jej dal teplé zábaly.

 

„Vzpomínal na hrdinství svích předku, ale ani Konvent v roce  1793, ani dobytí Choletu, Cathelineauova ani La Rochejaqueleinova odvaha nebyli ničím proti tomu, co teď musel vykonat on..." (s. 102).

 

Tento skutok je však prvým krokom k tomu, aby začal bojovať so svojimi fóbiami a dokázal za zaradiť do reálneho života.

Ani Philibertovi rodičia nie sú ideálni. Ide o skrachovaných šľachticov, snažiacich sa predstierať zašlú slávu a prepych. Oni nesú hlavnú vinu na Philibertovom outsiderstve, pretože mu súkromnými hodinami (aby za každú cenu zachovali šľachtické maniere) znemožnili kontakt s ostatnými deťmi v škole. To spôsobilo, že Phillibert, expert na každú historickú otázku so sorbonským diplomom, predáva pohľadnice, neschopný sa ľuďom prihovoriť bez toho, aby nekoktal alebo neprepadol panike.

 

„Dívate se na dokonalý exemplár druhu Homo Degeraris. Člověka naprosto neschopného života medzi lidmi, odsunutého, směšného a dokonale anachronického!" (s. 138).

 

Treťou ústrednou postavou príbehu je Philibertov inverzný obraz  -spolubývajúci Frank, ktorý jazdí na motorke, užíva si s dievčatami v baroch, fajčí marihuanu... Na prvý pohľad žiaden intelektuál, pohŕdajúci čudáctvom Kamily a Philliberta. Oproti Phillibertovej šľachtickej zdvorilosti Gavalda postavila Frankovu krutú priamočiarosť. Navzájom sa vysmievajú zo svojich komunikačných štýlov :

 

„Vždycky když otevřeš zobák, mluvíš, jako by tvoje slova hned někdo zapisoval do kroniky." (s. 124).

 

„Protože mluvíš jako...jako kovboj v americkém filmu..." (s. 124).

 

Čo však Kamilu na ňom upúta, je jeho ľudský rozmer. Frank je dieťaťom náhodného sexu, otca nikdy nevidel a mama si ho „odložila" k babičke. Nikdy nepoznal skutočnú rodinu, aj preto babičke napriek pracovnej vyťaženosti pravidelne navštevuje a trpí predstavou, že by mala skončiť v domove dôchodcov. Kompenzuje si tak nezáujem zo strany matky:

 

Vy, má matka, všichni! Říkate, že milujete lidi, ale když jde o to, opravdu něco udělat, najednou mlčíte..."

(s. 92).

 

Keď Kamila navrhne, aby si babičku zobrali k sebe, začína sa naozaj netypické rodinné spolužitie: traja mladí čudáci a babička. A aby to bolo naozaj užívanie si v pravom slova zmysle, poskladajú sa aj na vozíček, aby spolu mohli podniknúť výlety aj na menej dostupné miesta.

 

Východisko z nešťastných individuálnych osudov Gavalda vidí v kombinácii protikladných charakterov, ktoré nás dokážu vytrhnúť z našich útrpných stereotypov.

Philibertovi napokon pomôže láska k herečke s punkerským imidžom , vďaka ktorej porazí svoj hendikep, Frank, praktizujúci  povrchné vzťahy na báze sexuálnej príťažlivosti, sa zamiluje do nevýraznej Kamily, pretože ako jediná si dokázala vybudovať vzťah k jeho babičke. Ľudia, vzdialení od seba niekoľko generácií, dokážu žiť v dokonalej symbióze.

 

Gavalda však nepíše lacné pilcherovky, vzťahy medzi jej protagonistami nie sú priamočiare, veď citové kalamity, ktoré si prežili, sa na nich musia podpísať. Preto Kamila s Frankom uzatvára pakt citovej ochrany:

 

„Slib mi něco, Franku. Slib mi, že se do sebe nikdy nezamilujeme." Zatvářil se rozčileně. „Samozřejmě, že ne. Zbláznila ses? Jasně že ne!" (s. 432)

 

Kamila má strach z prijatie druhého človeka do svojho sveta. Frank to cíti a zožiera ho to. Keď Pauletta zomrie, Frank sa rozhodne Paríž opustiť.  V skutočnosti to má byť malý test, ako Kamilu prinútiť, aby sa naučila o svojich citoch hovoriť:

 

„Podívej se. Udělej to jako já."

Postavil se uprostřed sálu a začal napínat svaly jako kulturista.

„Sevři pěsti, prohni se v zádech, přitáhni si ruce... Takhle..."

„Proč?"

„Protože...musíš roztrhnout tu kuži, která ti bráni v životě, už je na tebe moc malá...Podívej... Tam uvnitř tebe dusí... Už z ní musíš konečně vylézt... Do toho... Chci slyšte, jak ti na zádech praskají švy..." (s. 508).

 

Myslím, že Gavalda svojím románom veľmi presne siaha na pulz dobe, keď sa mnohí rozhodujú pre status single, len jedno dieťa a život bez starnúcich rodičov najmä z pohodlnosti a neochoty ukrátiť svoj život o slobodu a bezstarostnosť. Sme uzavretí vo svojich egách vystlaných zamatom vlastnej samoľúbosti. A tak sa potenciálna ohybnosť našich vnútorných konárov, ktorú si nekompromisne vyžaduje spolužitie s druhými, zmenšuje. Anna Gavalda  klopká na zmeravenú kôru našich individualít. Obzvlášť na začiatku nového roka môže zarezonovať jej posolstvo: Byť tu viac s druhými a pre nich...

 

(Anna Gavalda: Prostě spolu, Praha: Mladá Fronta, 2013)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?