Citový schengen

Autor: Lucia Sekáčová | 20.3.2013 o 21:02 | (upravené 20.3.2013 o 21:45) Karma článku: 9,98 | Prečítané:  665x

             Pred niekoľkými mesiacmi ma počas koncertu za ruku chytil jeden muž. Spustil na mňa klasický kalerábový útok, aká som zaujímavá a či by ma nemohol pozvať niekedy na rande. V rámci úvodného rozhovoru som sa spýtala, či nikoho nemá, lebo v polygamii sa nevyžívam. „Práve sa rozchádzame,“ tvrdil. „Tak dobre,“ povedala som v mene svojho súkromného sociologického prieskumu.

            Rande zorganizoval v ťažkom romantickom štýle: vytiahol ma na kopec s výhľadom na celé mesto  a pri západe slnka brnkal kompozície na ústnej harmonike. Country si našťastie odpustil.

„Tak ako je to s tvojou frajerkou?" snažila som sa prejsť k meritu veci.

„No, mám ju rád. Ale... ," a začal rátať svoje výhrady. 

Situácia sa vyhrotila, keď mi ponúkol rolu svojej milenky. „Ja ju mám rád, ale chcel by som nejakú bokovku." Kým som sa z tejto „lukratívnej" ponuky stihla spamätať, už do rakvy zabíjal ďalší klinec:

„Môžem sa ťa dotýkať?" 

Tak som sa radšej ja dotkla jeho ega.

Čistá láska je mýtus

             Reakcie sa budú asi rôzniť. Jedni harmonikára vyhlásia za korunovaného idiota. Priklonia sa na stranu názoru, že ak s niekým chcem byť, tak s ním budem, a ak nie, tak ho jednoducho opustím.  Buď. Alebo.

             Druhí by preňho mali pochopenie, je to predsa normálny zdravý muž, ktorý sa nemiluje len so ženami, ktoré miluje. Okrem toho, vzťahy sú  plné amplitúd a najrôznejších fáz, argumentovali by. Je normálne, že o láske a svojom partnerovi pochybujeme, že raz ľúbi viac jeden, raz druhý. Vzťahy sú príliš premenlivé a aj ten najvernejší človek „zhrešil" minimálne v myšlienkach. Čistá láska je mýtus.

         

 

Vzťahy ako impresionistické obrazy

             Podobné príhody ma priviedli k poznaniu, že európsky priestor voľného pohybu tovaru a služieb prerástol aj do vzťahov.  Ich roztečené kontúry môžu konkurovať hociktorej impresionistickej maľbe. Nie je na tom nič čudné, ekonomické procesy sa prirodzene premietajú do privátneho sveta. Tak do zväzkov vchádzame a opúšťame ich bez sankcií a limitov. Don Juan sa  nenápadne môže prešmyknúť do života partnerskej dvojice  a vytratiť sa z neho bez stopy v oblečku z toho najvyberanejšieho mimikry.

            Tento schengen je finančne veľmi výhodný - muži nemusia míňať peniaze za chvíľky nehanebnej rozkoše. Vždy sa nájde dosť single dievčat s deficitom sexu, ktoré poslúžia. Dotyčnému z vďaky ešte aj uvaria rannú praženicu. A keď sa nabudúce stretnú niekde v meste, svoj one-night-stand olemujú pohľadom sprisahancov. Veď večná láska je tá, ktorá sa nikdy nenaplní, takže dobre tak... Predpokladám, že do desiatich rokov sa počet spoločností ponúkajúcich erotické služby značne zredukuje a slečinky na diaľnici pri Žiari nad Hronom si akurát tak olížu labu.

Kto určuje pravidlá?

            Posledný týždeň mi po rozume chodilo slovo navrávačky, keďže rovnomenná kniha od Dominika Tatarku sa prednedávnom objavila na pultoch kníhkupectiev pri príležitosti jeho stého výročia. Tak som sa kamarátovi posťažovala, že muži si dnes už ženy nevedia navrávať. „Lebo teraz si ženy navrávajú mužov," odvetil. Po chvíľke pauzy dodal:  „A tak je to dobre." Až ma zamrazilo. Takže oni tento model prijali a identifikovali sa s ním... Moje v trinástej komnate skryté zrnko konzervativizmu presvedčené o tom, že dobýjať ma muž,  rozhorčene začalo klíčiť.

           Nostradamus, predpovedajúci stratu pohlavnej identity, by  dnes mohol pokojne prísť lektorovať SHMÚ... Pýtať sa, či sa zo žien stávajú lovkyne preto, že muži hodili oštep do žita, alebo z mužov ženy preto, že im ten oštep ženy vytrhli z rúk, je ako klásť si otázku, či na začiatku bolo skôr vajce alebo sliepka. Myslím si však, že to, ako vzťahy v spoločnosti fungujú, je čiastočne aj dielom jednotlivca. To, čo si k nám niekto dovolí, môže byť dôsledkom toho, že sme mu to dovolili my. Hej, lenže čo potom s mužom, ktorý sa vám osudovo páči, ale on osudovo principiálne ženy nikdy nebalí. Nuž nič! Olížete si labu tiež.

 

Von z labyrintu

            Môže za tento chaotický Brownov pohyb to, že keď sme sa prejedli jedného partnera, môžeme si rýchlo vybrať iného? Ak budem jesť bryndzové halušky trikrát do dňa, zákonite musí prísť bod, keď sa mi zhnusia. Človek zatúži po exotickej, nefrekventovanej príchuti a bezhlavej ochutnávke. A keďže počet dostupných kombinácií rovná sa ležiacej osmičke, ľudia skúšajú... Nejde nájsť človeka, ktorý by mal všetky príchute. A možno je to dobré, lebo žalúdok by na to kruto doplatil.

           Snažím sa porozumieť láske a vzťahom, ale je to horšie ako s bádaním vesmíru. Moja kozmická loď sa zasekla ako tá Gagarinova na orbite. Len kde-tu matne dostávam flasbacky z Tatarkových Prútených kresiel: „Počúvať toho druhého znamená dávať mu voľnosť rozletieť sa, znamená sústreďovať sa naňho, vrývať si na večné veky do pamäti všetkých zmyslov milého človeka, aby si ho aj naše prsty, oči, uši, celé naše telo zapamätali natoľko, aby nám ho v mysli nezatienila, nerozpustila najbližšia príhoda." A napadá mi, že možno je to nakoniec úplne jednoduché. Že len trpíme civilizačnou poruchou pozornosti. Že len ak si vyliečime ju, pristrihnú sa citovému schengenu krídla.

           

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?