Keďže som na škole nová a ešte som s našimi žiakmi neabsolvovala žiadne kultúrnu akciu, mala som obavy, ako to celé dopadne. Predsa len, stretla som sa už aj s disciplinovanejšou žiackou svorkou:-) Môj strach sa ale ukázal ako neopodstatnený. „Naši" z divadelného balkóna jednoznačne vyšli ako víťazi a nezainteresovaný by možno aj uveril, že majú za sebou nejaký ten kurz etikety. Vykreslím teda pôvod môjho šoku. Keď sme po mnohých inštrukciách, ako sa majú správať, vošli na plný balkón, zo všetkých strán nás zasypali výjavy všakovakých pochutín - od rožkov cez čipsy až po kofoly. Nič nepripomínalo klasickú divadelnú atmosféru, kde sa ľudia na začiatku vnútorne nastavujú na očakávaný estetický zážitok. O to skôr, že sedia v „Národnom". Možno si poviete: Fajnovka, chce porovnávať tento žiakom nanútený program s večernou noblesou chronických, poučených, ale najmä dobrovoľných divákov. Áno, chcem. V Prešove sme totiž so žiakmi pravidelne chodievali na divadelné predstavenia a správaním či oblečením by ste nerozlíšili, či ide o divadelného fajnšmekra, alebo „len" žiaka. A tak viem, že sa to dá...
Začala som sa teda obzerať, kde sú nejaké učiteľky a čakala som, že niektorá z nich určite zasiahne. Keď som ich konečne identifikovala, môj údiv ustúpil a všetko som pochopila. Proklamované autority sa totiž paralelne so svojimi zverencami napchávali rožkami, akoby sa nechumelilo. Veď kde inde by si mohli takto s chuťou zajesť na mäkkých príjemných čalúnených kresielkach... V momente mi bolo jasné, že je všetko stratené. Lupienkové orgie neustávali ani počas predstavenia, naopak, pridružili sa k nim ešte debatné krúžky, ktoré nám ničili zážitok. Keď nám s kolegyňou došla trpezlivosť a začali sme ich upozorňovať my, napočudovanie nenasledovala očakávaná agresívna reakcia či protestná akcia v podobe pľuvancov, ale oslovení s touto „ilegálnou" činnosťou prestali. Zďaleka nepôsobili tak, že by sa učiteľ pri ich napomenutí musel triasť, či ich dotyčný nepošle do teplých krajín - jedine tak si totiž viem vysvetliť pasivitu učiteliek. Aj naši žiaci postrehli trápnosť celej situácie a krútili hlavami, že tých cudzích žiakov musíme pilovať my. Neviem, či kolegyne z iných škôl neovládajú divadelný bontón, alebo si povedali, že sa budú snažiť len do výšky svojho platu. Nič z toho však v mojich očiach nie je dostatočne ospravedlňujúce. Verím tomu, že ryba smrdí od hlavy. Preto si nemyslím, že by chyba bola na strane žiakov, ale učiteliek. Veď mňa sa tiež ôsmaci pýtali, prečo sa v divadle nemôže jesť a nestalo ma veľa síl vysvetliť im, že je to po prvé nekultúrne - divadlo je potrava pre ducha, telo môžeme sýtiť hocikedy predtým alebo potom, a po druhé, čo sa asi tak stane s novými, zaiste drahými sedadlami, po aplikácii kofolovej alebo maslovej polevy? Zdalo sa, že pochopili.
Celý čas som sa krotila, aby som nepodišla ku kolegyniam z inej školy a nepovedala im svoje, ale mala som obavy, že by som ich pri všetkej svojej geneticky podmienenej úprimnosti urazila. Predpokladám, že počas štrajku sa ale budú biť do pŕs... Na konci predstavenia už naozaj chýbal len pukancový ohňostroj...
